Byť človekom vo svete, ktorý úpenlivo žiada o naše zaujatie, súcitenie a činy.      

09.12.2019

Reflexe z Festivalu Body IQ 2019 v Berlíně

Autoři příspěvku: Rena Milgrom (CZ), Lenka Sabolčáková (SK)


V časti Berlína Kreuzberg, v zástavbe vysokých budov sídli Somatishe Akademie Berlin. Cez víkend 15.-17.11. 2019 sa tu konal už v poradí štvrtý somatický festival Body IQ. Štyri miestnosti s útulnou atmosférou, od rána do neskorého večera plnili pohybové workshopy, prednášky a diskusie. Tém bolo celkom 48. Facilitárov, z rôznych častí sveta, ktorý ich prišli sprostredkovať, bolo takmer šesťdesiat. Všetko sa nieslo v duchu: Somatického skúmania - Somatickej kultúry a umenia a - Somatického aktivizmu. Nebolo vo fyzických silách byť u všetkého. Prinášame správy a dojmy z toho, čo sme zažili a čo v nás zanechalo najintenzívnejšiu stopu...

Eva Karczag & Bettina Neuhaus: Along the lines / Podél linií

Eva Karczag, MFA - nezávislá taneční umělkyně a učitelka Alexandrovy techniky. Praktikuje a vyučuje po světě na různých univerzitách explorativní metodu tance informovanou improvizací a Somatikou. V 80.letech tančila v Trisha Brown Dance Company.

Bettina Neuhaus, MA - nezávislá taneční umělkyně a učitelka Skinner Releasing Techniky (SRT), kterou společně s instantní kompozicí vyučuje v Evropě a Jižní Americe.

Na společné lekci těchto dvou významných tanečních osobností jsme se účastnili interaktivně sledováním, pročítáním, dotazováním a nasloucháním. Na celé ploše tanečního sálu byly rozloženy papíry - jejich osobní materiály mnoha somaticky zaměřených tanečních pionýrů a výzkumníků, mapující obsahy, texty, citáty a fotografie shromážděných během tří dekád. Tyto materiály formovaly uměleckou dráhu "post-Judson Church" obou tanečnic. Na stěně běžela videa sólových tanečních performancí Trishy Brown, Steva Paxtona, Evy Karczag a Bettiny Neuhaus. Krása. Celé to byla jedna velká inspirace odhodlání, závazku, disciplíny, skromnosti, kvality a odolnosti. Generace těchto postmoderních umělců mě vždy inspirovala a stále inspiruje a marně hledám ekvivalent v současné době. Těší mě, že je ještě možnost od nich čerpat...

Christa Cocciole: Radical Presence - Moving with playful compassion / Radikální přítomnost

Christa propojuje svoje taneční dovednosti do terapeutické praxe. Jako systemická tělově-orientovaná terapeutka se specializuje na práci s traumatem. Pracuje na psychiatrické klinice v Berlíně a ve své privátní praxi integruje umění a spiritualitu v pohybu. Říká tomu "radikální přítomnost" - pohyb s hravým soucítěním.

Na tomto workshopu zakoušíme, jak pracovat s traumatem jako facilitátoři. Jak nalézat nové příležitosti a možnosti v tělesné přítomnosti. Dozvídáme se něco o teorii traumatu a zkoušíme v pohybu budovat důvěru. Pracujeme s proximitou účastníků skupiny, vnímáme se vzájemně a verbálně reflektujeme, co se děje v těle. Je to intimní a silné. Je nás asi 50 v poměrně malém prostoru a blízkost je nevyhnutelná. Charismatická Christa si získává skupinové účastníky téměř okamžitě. Jeji dlouholetá praxe se odráží v nenásilném přirozeném láskyplném vedení.

Léčit trauma znamená setkat se v těle. Uzdravujeme se ve vztahu se sebou a s ostatními.

"Sociální změna se pohybuje rychlostí vztahů. Vztahy se pohybují v závislosti na rychlosti vybudování důvěry."  Rev. J.B.

Somatický dotyk: Zámerom nie je konať

Dieter Rehberg - tanečník a somatický terapeut žijící ve Vídni. Zakladatel institutu Fyzicko-mentálního rozvoje a akademie ve Vídni.

O ľudskej potrebe dotyku nepochybuje asi nikto, kto číta tieto riadky. Existuje veľa spôsobov ako sa druhého dotýkať. Na workshope s Dieterom Rehbergom, somatickým terapeutom, a masérom, sme rozohrávali to, ako už len malé nuance v podmienkach, či spôsobe prevedenia dotyku, menia prežívanú skúsenosť. Potriasť niekomu rukou a dívať sa mu pri tom do očí. Potriasť niekomu rukou a pri tom povedať "hello". Je to iné. Ak na to zameriame svoju telesnú pozornosť, zavnímate ako a v čom.

Kvalitu a dopad dotykov určuje zámer s akým ich prevádzame a to kde je naša pozornosť (Intention and Attention). Práve Zámer a Pozornosť je to, čo oslovuje skutočnú hlbšiu reakciu tela a je prostredím pre realizáciu jeho samoregulačného potenciálu. V tejto úrovni hovoríme o Somatickom dotyku.

Dieter Rehberg zakladateľ Viedenského Inštitútu pre Fyzio-Mentálny vývoj (pme.at.org) venoval v Berlíne svoj workshop Somatickému dotyku ako intenzívnej medziľudskej skúsenosti. Východiskom pre Dietra je budhistická psychológia a etika. Nikto v somatickej dotykovej práci nie je objektom. Obe strany, dotýkaný aj dotýkajúci sa, sú subjekty samé za seba. Jeden na tom druhom nič neaplikuje, neprojektuje a nedochádza k uplatneniu vôle liečiť, čí opravovať toho druhého. Celý proces je o prostom a čistom Bytí S...tým druhým (Being With). V atmosfére dôvery a bezpečia, kde obaja môžeme byť a sme plne ľuďmi. Žiada si to byť prítomný a opravdivý sám v sebe.

Keď poskytujem somatický dotyk, som plnou pozornosťou v tomto dotyku a vnímam telo partnera, ktorého sa dotýkam. Vnímam, po čom kĺže moja ruka. Vnímam formy, štruktúry, kvality - mäkkosť, teplotu, tvar konkrétneho svalu, či jeho napätie, hranatosť kĺbu ... Venujem plne pozornosť telu a časti ktorej sa dotýkam. Som plne s... Nie je tam žiadna ďalšia agenda mysle. Introspektívne vnímam aj svoje telesné odozvy na tento kontakt. Keď prijímam na workshope takýto dotyk od partnera je to príjemné, oživujúce. Moje svaly a tkanivá sa rozprúdia - dostalo sa im pozornosti.

Pri ďalšom poskytovaní dotyku, je moja pozornosť obohatená jediným zámerom, zámerom milujúcej láskavosti (Loving Kindness). Vnímam ako v mojom tele všetko ešte viac zmäkne a rozprestrie sa. Na tvári dotýkaného partnera sa objavuje rozjasnenie a malý úsmev. Jeho dotýkaná paža, ako sám vraví, sa cíti ľahšia, aktivovaná, vyživená a chce sa pohybovať. On sa cíti pokojne a radostne. Rovnaké dojmy sprevádzajú aj mňa, keď sa mi dostane takto zameraného dotyku. Dostaví sa pocit vyživenia a vnútorného telesného pudenia túto výživu nejako zúročiť.

Odchádzam s uvedomením veľkosti a presahov tejto témy do každého ľudského komunikačného počinu. V duchu sa usmievam nad anglickou frázou vyzývajúcou ostať v spojení "Lets keep in Touch".

Slow motion (Ako pomaly je pomaly ?)

Peter Pleyer - anglický performer, choreograf, tanečník, lektor pôsobiaci v Berlíne

VV sále naplnenom asi 50-timi účastníkmi, výrazná, ale pokoj vyžarujúca postava Petra Pleyera hovorí o Slow motion. O tom, čo nás v najbližšej hodine čaká. Hýbať sa pomaly. Tak pomaly ako vieme. Hýbať sa stále celým telom. Keď už pohyb začne, nezastaví sa a využíva možnosti priestoru. K tomu, ako zdôrazňuje Peter - performer a choreograf -, je potrebné zachovať plynúci pohyb tela neustálym presúvaním váhy. Je dobré začať na zemi, v svojom kľude s jednoduchou pulzáciou: striedavou expanziou a uzatváraním tela.

Začínam. Oči zavreté. Pomalý prenos váhy ma presúva a mení môj tvar. Rotácia otvára telo do priestoru a prebúdza zrak. Vnímam svoj dych, detaily v mojej blízkosti a vnímam rozostrene priestor plný plynúcich tiel. Ako pomaly je pomaly? Počujem Petrove slová, práve vo chvíli, kedy si uvedomujem, že zapojenie zraku môj pohyb o čosi zrýchlilo. Čo je moje pomaly? Viem udržať jednotné pomalé tempo svojho pohybu? Oddávam sa plynutiu a uvoľňujem túto otázku bez zvláštneho zapojenia analýzy. Môj vnútorný kľud nepotrebuje odpoveď a atmosféra v sále také niečo skoro popiera.

Všetci sa stávame jedným plynúcim pomaly sa prelievajúcim organizmom. Keď dochádza ku kontaktu, je mäkký, nedeje sa nič nečakané, nič závratné. Na všetko je čas reagovať. Pozornosť je naplnená vnímaním zvnútra i z vonku.

Vnímam, kde som a moje telo sa presúva nasledovaním jednoduchých pohybových zámerov. Tie prichádzajú z tela samého v tak širokom čase, že sa na ne dokáže pripraviť každá bunka. Akoby všetko v tele bolo informované, v jednom kontakte, v spoločnom tempe a bezčasí. Som niekedy sólo, niekedy súčasťou prelievajúceho sa klbka tiel.

Počujem Petrovu výzvu k zastaveniu, ukončeniu a návratu do plnej pozornosti pre zdieľanie. Na tvárach ostatných účastníkov sa zrkadlí slastný tichý pokoj a otvorenosť. Niektorí v pohybe regenerovali na úrovni spánku, iní si spánok a snenie v pohybe prežili. Hovoríme o zmenách v našej pozornosti, kedy sme boli schopní vnímať detail i vzdialenosť a cítiť sa v jednom celku zároveň. Hovoríme o vnímaní času a vnímaní rýchlosti. Ako pomaly je pomaly?

Otvára to vo mne otázky: Ako pomalá by mala byť naša tekutá doba, aby sme v nej mohli plynúť bez straty seba samých, spojenia s okolím i vzájomných hlbších kontaktov. Ako pomaly potrebujeme žiť, aby sme mohli spolubyť?

Bezhraničné Telo v akcii - (Eco)Somatika a Aktivismus

Našim ztelesnením sa prežívanie neohraničuje na sebavnímanie. Naopak. Vďaka vnímaniu svojho telesného JA - SOMA - môžeme významnejšie vnímať aj širšie kontexty našej existencie. Integrovanost a interaktivitu našich rôznych telesných úrovní: nášho Individuálneho tela s množstvom jeho prostredí... sociálneho tela na úrovni komunity... a táto spojitosť prechádza až na úroveň planetárneho tela - nášho telesného spojenia so Zemou. Súčasná globálna etická a ekologická kríza je volaním po obnovení a uplatňovaní týchto spojení. Reagujú na to i organizátori Body IQ festivalu. Témy Ecosomatiky - vzťahovania sa k okoliu v kontexte sociálnom, kultúrnom a ekologickom - v sebe nieslo hneď niekoľko workshopov, prezentácií i debát.

Sandra Reeve: Somatics & Symmathesy

Sandra Reeve je pohybová psychoterapeutka, pôsobiaca na University of Exeter (UK), kde dokončila doktorskú prácu na tému Ekologického Tela.

 Jej pohybový workshop sa niesol v téme "Symmathesy". Výraz označuje proces kontextuálneho vzájomného učenia sa cez interakcie odohrávajúce sa "v" a "medzi" živými entitami. Dnešný ekologický diskurz naliehavo volá po re-edukácii a zmenách v našom prístupe a chovaní. Tento diskurz ale nutne nereflektuje to, ako môžu byť ľudia vzdelávaní v spojovaní so svojím telom, a v stelesnenom pociťovaní seba ako súčasti vzájomne prepojeného prostredia. Skôr narážame na silné vnímanie seba ako entity oddelenej od prostredia snažiacej sa ho kontrolovať.

Na workshope nás Sandra preniesla k tejto téme skrze pohyb a reflexiu: Dostávame sa do skúsenosti, kedy naše telo vnímame ako rozhranie medzi vnútorným a vonkajším svetom. Je rozhraním, teda membránovou hranicou. Svoj pohyb prenášam do prostredia medzi ostatných, a k ostatným. Telesne mám možnosť vnímať vzťahy medzi ďalšími telami, či objektami v prostredí. Aké je to byť - pociťovať sa - VEDĽA? Aké je to byť MEDZI? Ako sa telesne vnímam MEDZI VIACERÝMI? Aké je to byť PROTI niekomu, či niečomu. Ako to vníma moje Soma? Všetky tieto vnemy sa netýkajú len mňa ako človeka vo vzťahu k iným ľudom. Týkajú sa ma pretože sa odohrávajú neustále. Som vždy súčasťou množstva vzťahov so živým svetom okolo, neustále som vedľa ničoho, v niečom, s niečím v rôznych reláciách.

Nachádzame si v tomto spojitom svete SVOJ priestor v rámci sálu. Označujeme ho položením svojho podsedáku na zem. Je to priestor pre môj slobodný pohyb v najbližších chvíľach. Tento priestor ale Sandrine slová zhustili a obmedzili. Pohyb je limitovaný na blízke okolie podsedáku do vzdialenosti jedného bežného kroku. Aké je to pohybovať sa v limitovanom priestore? Ako živá môže byť moja telesná existencia, keď moje telo nesmie využiť viac miesta ako 0,5 m2? Dokáže byť moje telo dosť kreatívne na to, aby som sa udržala vo vyživujúcom pohybe? Dokážem tvoriť rozmanitý pohyb a stále objavovať nové možnosti? Dokážem žiť v obmedzení bez pocitu limitu? Dokážem! Prežívam si skúsenosť, že menej nemusí znamenať málo, či nedostatok.

Moje zmysly sa otvoria keď sa prestávam snažiť počuť, uvoľnenie sluchu je o prijímaní príchodzích zvukov bez snahy ich počúvať. Prechádzam do otvoreného kontaktu s tým, čo sa deje okolo. Moje telo je opäť interface s prostredím cez všetky jeho zmysly.

Sandra nás obracia k našej životnej realite, v mentálnej rovinne hľadáme slová z našich životných, pracovných, či umeleckých praxí, popisujúce jednu vec, ktorú považujeme za užitočnú v dobe ekologickej krízy. Zdieľame ich v päťčlenných skupinách. Zhodujeme sa na jednom výraze, ktorý následne spoločne vyjadrujeme v pohybe. Ide skôr o hľadanie jeho vyjadrenia v našich telách v skupine a v pohybe zároveň. Je to silný zážitok. Nezabudnem na skúsenosť toho, čo v sebe potrebujem mobilizovať a ako sa spojiť s ostatnými aby som vyjadrila - Trpezlivosť v zmysle NO INSTANT or DIRECT ACTION. Pri tomto telesnom procese zároveň dostávam telesný signál pochybnosti, či toto téma v kontexte krízy je skutočne aj moje.

Andrea Haenggi: Be scratchy. Be sensual. Be persistant.

Švýcarská multimediální umělkyně, performerka, choreografka, Certified Movement Analyst (CMA), žijící v New Yorku.

Andreu znám již řadu let jako specifickou umělkyni a rebelku, neustále se tázající  "proč zde žijeme a jaká je moje role mezi ostatními".

V tomto performance-workshopu se ocitáme na pomezí somatické smyslové zkušenosti a akademického materiálu. Andrea praktikuje kreativní somatický výzkum, který nazývá Ethnochoreobotanography.

Na podlaze jsou připraveny zástupci flory: plevele rostoucí kolem Meyerbach Uffer naproti Somatische Akademie, šípky a kousky mechů, jež mají být našimi průvodci, mentory a kolaborátory v rozšiřování somatické pohybové praxe za účelem dosažení budoucnosti, která je právě více než lidská , tedy ne antropocentrická.

Andrea začíná svůj workshop v sedu zahalena do svých vlasů působivým až urgentním verbálně-rytmickým manifestem - poetickým komentářem vyřknutým rostlinami skrze Andreina ústa.

Poté se my, účastníci pohybově vtělujeme do situace, kterou musí neustále čelit jakýkoliv plevel. Neoblíbenost, síla, odpor, horizontální multisensoriální vnímání....

Ve trojici si pak rituálně vybíráme každý jeden plod šípku. Semínka uvnitř nám mají cosi sdělit. Je potřeba je nejdříve jemně v ústech oddělit od dužiny plodu a poté položit do dlaně mé spolutanečnice. Dáváme si čas na to, aby nám semínka šípku sdělila, kde chtějí být zasazena...

Mech, jehož kořeny nemají ani začátek ani konec si vybírá nás - ne my jeho. Každý kousek mechu reaguje okamžitě pohybem a expanzí na naše sliny. Oživené mechy pak putují po místech těl všech účastníků a pohybují se s námi.

Oživující a nečekaná zkušenost.

Performatívne stratégie pre Aktivsmus...

Aktivizmus. Aktivita s cieľom Aktivovať = vzbudiť, rozhýbať, mobilizovať k akcii. Prichádza vo chvíli, kedy aktivita jedného nestačí, kedy Goliáša potrebuje pokoriť niekoľko Davidov. Kedy krásny citát niekoho múdreho, ktorému som dlho verila - "keby si každý upratal pred svojim vlastný prahom, svet by bol razom čisté miesto" - vyznieva naozaj málo realisticky. Sme v globálnej dobe, kedy skutočne upratať si pred vlastným prahom (kde začína a končí?) je tak veľká práca, že jej obludnosť môže jednotlivca paralyzovať, či ho vydáva na cestu dlhej adaptácie s množstvom malých akcií, na ktorú možno už naozaj nie je čas. Malé akcie potrebujú doprevádzať tie veľké.

Ako môže somatika v tomto pomôcť? Ako sa môže dostať zo sál a tanečných štúdií tam, kde skutočne môže prispieť k spoločenskej, nie len individuálnej zmene? Toto boli zásadné otázky, na ktoré sa hľadali odpovede v rámci panelových diskusií, debát ale aj v pohybe.

Workshop Tiaga Gambogi, Brazílskeho performera, tanečníka, choreografa a výskumníka bol o konkrétnej akcii. Skúmali sme, tvorili a porovnávali ako fyzické tak intelektuálne stratégie ako "narušiť to normálne". Nič sme neničil, nič nepoškodzovali. Jediná forma vyjadrenia bolo naše telo. Telo ukazovalo. Telo a jeho živé precítenie v expresii zdeľuje - umožňuje komunikovať. Autentické telesné vyjadrenie často vzbudzuje nie len emočné ale i telesné odozvy u sledujúcich. A tu dochádza k spojeniu. V tom je sila skúsenosti, ktorú som na workshopoe Tiaga zažila. Myslím, že som začala chápať zámer jeho práce. Tiago je aktivista. Žije v UK ale silne sa ho dotýka diktatúra a jej ekologické následky v rodnej Brazílii. Používa pouličné telesné umenie a svoje klaunské nadanie ku komunikácii kritických prežitkov súčasnosti.

Somaticky zameraný umelecký aktivizmus je jedna z možných ciest. Tá ďalšia možno leží v pomoci tým, ktorí sa rozhodli konať aj za cenu diskomfortu a sebaobetovania v tom, aby nestratili kontakt so svojim telesným Ja, nestratili ukotvenie...

Ciest môže byť mnoho a chvíľu ich ešte možno budeme nachádzať. Na Body IQ sme možno urobili prvý krok.

Somatika je re-humanizáciu človeka v jeho prirodzenosti. Jej uplatňovanie skrze všetky roviny: individuálnu prežitkovú; seba vyjadrujúcu, seba realizačnú, sociálnu spoločensky - vzťahovú, i ekologickú je zaceľovanie dier vzniknutých oddeľovaním sa od prirodzeného celostného živého princípu. Somatický prístup je zo svojej podstaty komplexný. Funguje v rovine uvedomenia, ale tiež v rovine reflexie do všetkých oblastí ľudského života. Preto môže byť Somatika ako nástroj spoločenskej zmeny funkčná. 

Návšteva Body IQ 2019 prispela výrazne do skladačky tohto uvedomenia. 


Napsali: Rena Milgrom (CZ) a Lenka Sabolčáková (SK)